Nikto nemá príliš rád cintoríny. Hroby, okolo ktorých prechádzame, v nás vyvolávajú pocit nostalgie, konečnosti, zániku a prázdnoty…

Lenže hroby a cintoríny sú len niečim dočasným. Prvým človekom, ktorý vstal z mŕtvych a žije naveky, je Ježiš Kristus. On porazil smrť a vydobil nám večný život a toto víťazstvo ponúka každému človeku. To, že On má moc kriesiť mŕtvych, potvrdil aj tým, že vzkriesil svojho priateľa Lazára, ktorý zomrel a bol už 3 dni v hrobe. O ďalšej udalosti, keď mnohí ľudia vstali z mŕtvych, hovorí Biblia. Bolo to tesne potom ako Ježiš dokonal na kríži:

Zem sa triasla a skaly pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“/ Mt 27,51-54/

Jeden veľkonočný chválospev hovorí o Ježišovi – prvý medzi vzkriesenými. Kto sú tí ďalší, ktorí nasledujú po ňom? To sú všetci tí, ktorí uveria v neho a odovzdajú mu svoje životy. Lebo sám Ježiš prisľúbil:

Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa,bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto verí vo mňa, neumrie naveky./ Jn 11,25-26/ .

Je to nesmierne veľký a závažný prísľub. Prísľub, od ktorého závisí náš život po smrti, náš večný život.

Aká slabá je naša viera a nádej, keď v nás pohľad na hrob vyvoláva depresiu a smútok? Prví rímski kresťania, ktorí pochovávali svojich blízkych v katakombách, dávali na hrob nápis Dies natalis –  čo znamená Deň narodenia – čiže deň narodenia pre nebo, pre večný život. Pri týchto hroboch sa stretávali a oslavovali, že ich blízki už dovŕšili šťastie večného života.

Na našej zemi existuje zatiaľ len jediný prázdny hrob, z ktorého vstal človek z mŕtvych – je to Ježišov hrob, nad ktorým je postavená bazilika. Je to úchvatné a fascinujúce miesto plné nádeje. V kupole baziliky je otvor, ktorým preniká silné slnečné svetlo – je to akoby okno do neba, ktoré nám pripomína, že niekde v týchto miestach Ježiš vstal z mŕtvych a my ho raz budeme nasledovať.

Úchvatný je aj obraz cintorína na Olivovej hore v Jeruzaleme, kde sú státisíce hrobov – nábožní židia sa dávajú pochovávať práve tu, lebo keď príde koniec sveta, tu sa podľa tradície zjaví Mesiáš a tu vstanú z mŕtvych úplne prví. Akoby sa už nevedeli dočkať vzkriesenia…

A tak, keď prichádzam na cinorín, hroby / aj ten môj/ sú oddnes pre mňa symbolmi nádeje, že nás všetkých čaká vzkriesenie. Už sa teším, keď sa tam uvidíme. Vtedy budú cintoríny nie miestami smrti, ale miestami života a veľkého množstva živých – vzkriesených ľudí.

My kresťania veríme, že naše telá budú vzkriesené z mŕtvych. Túto jednu z posledných právd našej viery berieme naozaj ako poslednú – vôbec o nej nepremýšľame,  možno aj preto, že sa nám zdá ťažko pochopiteľná. Ale práve pre zomierajúcich môže byť toto tajomstvo kľúčové.

Prečo vlastne musí prísť vzkriesenie tela? Prečo nežijeme večne? Prečo zomierame? Príčinou je prvotný hriech človeka, ktorý smrteľne zasiahol nielen každého človeka, ale aj celý hmotný svet, celú zem i celý vesmír. Človek, svet i príroda sú odvtedy narušené a spejú k svojmu koncu. V Zjavení sv.Jána vo Sv.Písme stojí:

Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli …/Zjv 21,1/.

Boh pripravuje nové nebo a novú zem. Všetko bude pretvorené a obnovené. Týka sa to aj smrteľného tela.

Prvým, koho telo bolo vzkriesené, je Ježiš Kristus – on je „prvorodený z mŕtvych“. Tou istou cestou ako on, prejde každý človek.

Aké sú vlastnosti vzkrieseného tela? Má takú istu formu, tvar a vzhľad, ako smrteľné telo – po vzkriesení budeme vyzerať tak isto ako počas pozemského života. Iná bude kvalita nášho tela – bude duchovné, pretvorené, oslávené. Čo to znamená? Znamená to, že nebude starnúť, neochorie, bude večné, bude mať však inú podstatu /Ježiša po vzkriesení bolo možné sa dotknúť, súčasne však prešiel aj cez zatvorené dvere a vystúpil na nebesia/.

Nemá význam podrobne rozoberať podstatu vzkrieseného tela. Je to tajomstvo, ktoré treba prijať. Táto nádej vo vzkriesenie je však útechou pre tých, čo sú ťažko chorí a zomierajú. Pretože práve vtedy má človek akýsi hlboký strach z deštrukcie vlastného tela, z jeho postupného rozpadu a zániku. Nech je pre nás nádejou, že naše telo zničené chorobou, bude opäť obnovené. Aj na toto môžem myslieť pri svojom umieraní, aj na toto sa môžem tešiť – že deštrukcia a zánik môjho tela sú len dočasné. Aká úžasná nádej a budúcnosť!

Čo znamená „vstať z mŕtvych“? Pri smrti, teda pri oddelení duše od tela, telo človeka podlieha rozkladu, kým jeho duša ide v ústrety Bohu, i keď ešte očakáva, že sa spojí so svojím osláveným telom. Boh vo svojej všemohúcnosti definitívne dá nášmu telu neporušiteľný život, keď ho mocou Ježišovho zmŕtvychvstania spojí s našou dušou.²

Machabejskí bratia, ktorí boli mučení a zabití pre svoju vieru, vyjadrili veľmi výstižne svoju pevnú vieru vo vzkriesenie tela. Neľutovali, že stratia mučením svoje telo, lebo si uvedomovali, že ho dostali od Stvoriteľa, pre ktorého je maličkosťou telo znovu vytvoriť a vzkriesiť:

„Pán vesmíru, pre ktorého zákony umierame, vzkriesi nás pre večný život“ /2 Mach 7, 9/. „Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi“ /2 Mach 7, 14/.