Starý človek často prežíva prázdnotu a nudu, nekonečnú šedosť dní. A nie je to len pre nedostatok príležitostí, horšiu mobilitu, samotu, chorobu, ale aj preto, lebo si po naplnenom a plodnom živote uvedomuje, že ho už tento život ničím neprekvapí. Že už zakúsil a zažil všetko, čo zažiť mal. Už ho máločo prekvapí, nadchne a očarí. Je ako dospelý, ktorý opustil detské hračky, ktoré mu už nič nehovoria, lebo sa s nimi dosýta „vyhral“.

Starý človek sa už nasýtil dňami života a a tento život ho už nemusí napĺňať. Neberme mu túto vnútornú skúsenosť, neťahajme ho nasilu do víru života, ale pripusťme, že jeho túžba po večnom živote môže byť prirodzená.

Jeho slabé a choré telo je pre neho už len zdrojom utrpenia, prežíva mnoho zdravotných problémov a už by sa ich rád zbavil.

Staroba sa tak môže stať obdobím očakávania nového života – večného života. A toto očakávanie môže byť radostné.

Starý človek môže čakať, kedy si pre neho príde Boh. Môže sa tešiť na novú dynamiku a plnosť života, ktorý ho čaká po smrti. Prehupne z prázdnoty dohasínajúceho a fádneho časného života na sklonku dní, priamo do epicentra večného života. Bude prenesený z osamelosti a nedostatku lásky priamo do epicentra lásky. To bude veľký skok – skok do života – ako napísal Pavol Strauss: Smrť je posledný odrazový môstik nádeje. Ide o to, umrieť do života.

Sú ľudia,ktorí mali intenzívny a cieľavedomý život. Vedeli prečo žijú, za čo sa obetujú. Je zvláštne, že takíto ľudia idú smrti pokojne v ústrety, vidia v nej vyústenie svojho vlastného bytia. Pretože ich život mal zmysel, musí ho mať aj ich smrť. Pavol Strauss