Pri stvorení človeka a sveta smrť nebola v pláne!
Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby, závisťou diabla však prišla na svet smrť./ Múdr. 2,23-24/. Hoci človek mal smrteľnú prirodzenosť, Boh určil, že nemal umrieť. Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa a vstúpila do sveta ako následok hriechu. 2
Mohli by sme povedať, že smrť je „chybou v programe“, pretože človek bol stvorený pre večné bytie. V hĺbke srdca každého z nás stále zostáva táto nostalgická túžba po neporušiteľnosti a nekonečnosti života. A aj preto sa väčšinou celý život vytrvalo bránime úvaham o smrti, lebo prvé čo nám pri tomto slove napadne, je predstava zomierania, bolesti, zániku, a straty všetkého čím sme a čím žijeme.
Namiesto toho, aby sme premýšľali o smrti, urobme vo svojej mysli malý krok, smrť prekročme, a premýšľajme radšej o živote po nej. Naše vnútorné rozpoloženie sa odrazu zmení. Namiesto úzkosti a smútku nastúpi pocit úľavy, túžba a zvedavosť. Veď smrť je len krátky okamih, zato život po nej trvá večne. Náš terajší život sa nekončí, len mení – pokračuje a završuje sa novým spôsobom. Skúsme viac premýšľať a rozjímať o večnom živote: Ako tam bude? Čo a kto nás tam očakáva?
Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude.
„Po skončení nášho jediného pozemského života,“ už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9, 27). Po smrti nejestvuje „prevteľovanie“.2