Keď premýšľame nad svojou smrťou, ľutujeme, čo všetko musíme opustiť – život, ktorý sme mali tak radi, príbuzných a priateľov, s ktorými sme prežili nezabudnuteľné chvíle, krásy tejto Zeme, všetko to, čo nás napĺňalo tými najvrelejšími citmi – úžasom, láskou, radosťou.
V prvom rade treba povedať, že všetky najkrajšie a najintenzívnejšie udalosti nášho života boli vlastne len slabým odbleskom neba – toho, čo nás ešte len čaká. Všetko dobré, krásne a pozitívne, je darom od Boha, je predchuťou budúceho dobra, je okamihom neba na zemi. Takže za tým nemusíme ľutovať, lebo zažijeme niečo podobné, avšak oveľa intenzívnejšie a trvalejšie.
Boh nám na našu nostalgiu po živote na tejto zemi odpovedá: Lebo ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu. /Iz 65,17/.
Boh nám hovorí, že o pár chvíľ si na náš doterajší pozemský život už ani nespomenieme, lebo pre nás pripravil niečo neskonale lepšie, neporovnateľné s tým, čo sme zažili doteraz.
Človek je už raz taký – väčšie zážitky vytesnia z našich myšlienok tie slabšie a menšie. Podobne ako dieťa po pôrode si už ani nespomenie na pohodlný, bezpečný, a pre nás jednotvárny život v maternici, keď zbadá celkom nový svet – náš svet, preň neslýchaný, so všetkými jeho možnosťami – tak si ani my pri prechode na druhý svet, už ani nespomenieme na tento terajší, pretože ten druhý, nový život, nám vyrazí dych svojimi možnosťami a krásou.
Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva, ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa, ale sme poučení, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej prebýva spravodlivosť a ktorej blaženosť splní a prevýši všetky túžby po pokoji, ktoré sa rodia v srdciach ľudí. pápež František
Koľkokrát si po smrti blízkeho človeka povzdychneme: Mohol tu ešte žiť, mohol sa ešte trocha tešiť z detí, mohli sme ešte veľa spolu prežiť…
Ako to všetko prežíva on na druhom svete? Naozaj mu je ľúto, že tu na zemi nemôže byť s nami, že tu ešte nezostal nejaký čas žiť? Maria Simma povedala o dušiach v očistci: Neexistuje na zemi nič, čo by v nich vyvolávalo túžbu znovu tu žiť, lebo na zemi si nie sme nikdy ničím istí. 5 Tieto slová nám hovoria o opaku: Neexistuje na zemi nič, čo by v človeku vyvolávalo túžbu znova tu žiť. Tieto duše už vidia rozdiel medzi zemou a očistcom či nebom. Vidia život na zemi z celkom inej perspektívy. Vidia oveľa viac ako my, jeho temnotu, nebezpečenstvá a neistoty. Kým sme ešte tu na zemi, nikdy nevieme, aké utrpenie nás čaká, a aké hrozby, ktoré môžu docieliť stratu našej duše, na nás striehnu. Keď je človek už tam – na druhej strane – má aspoň absolútnu istotu, že už nič neohrozuje jeho večnú spásu – čiže večnú radosť a pokoj.
„Neťahajme nášho blízkeho zosnulého“ späť na zem vo svojich myšlienkach a túžbach, neľutujme ho, ale doprajme mu pokoj a šťastie, ktoré už konečne prežíva. Verme, že je oveľa šťastnejší, ako keď žil s nami a už si ani nespomenie na tento ťažký pozemský život.
V nebi už nebude strach, v nebi už nebude bolesť, v nebi už nebude smútok, v nebi už nebude samota.