Nebolo by správne, keby sme na konci nespomenuli predsa len ešte jednu možnosť – že to, na čo sa tešíme, nemusíme dosiahnúť. Lepšie povedané, ten, kto nechce alebo definitívne odmieta život s Bohom po smrti, nemôže vstúpiť do neba, pretože sa tak rozhodol sám. Tento stav sa volá peklo…
Peklo je stav úplnej odlúčenosti od Boha, absolútna neprítomnosť lásky.Peklo jestvuje a je večné. Výroky Svätého Písma a učenie o pekle sú pre človeka výzvou na zodpovednosť, s ktorou má používať svoju slobodu so zreteľom na svoj večný osud. Súčasne sú aj naliehavou výzvou na obrátenie.
Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla: to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha a zotrvanie v tomto odvrátení až do konca. 2
Je to stav večného zúfalstva, nenaplnenia, osamotenosti a nenávisti. Človek do tejto bezvýchodiskovosti nie je nikým uvrhnutý. Každý z nás sa ale do nej môže priviesť sám, keď sa uzaviera do seba a hovorí Bohu: „ Ja ťa nepotrebujem, vystačím si sám.“ Peklo neodporuje Božej láske, ono je práve jej odmietnutie. Láska sa nemôže vnucovať násilím. Láska sa stáva bezmocná tam, kde je odmietaná. Peklo je dôsledok odmietnutia Boha.
V poslednom okamihu, na konci života, keď sa človek cíti nehodný Boha a večného života, kvôli tomu, že na tejto zemi žil veľmi zlý život, má ešte stále možnosť oľutovať všetko a obrátiť sa k Bohu jediným slovom – Otče:
Na konci, na konci je vždy jedna možnosť. Keď si človek všimne, že stratil meno, že stratil úplne všetko, pozdvihne oči a povie jediné slovo: Otče! A odpoveďou Boha je jediné slovo: synu!
Pokiaľ niektorí z nás stratíme meno i dôstojnosť, ešte je možné povedať slovo, ktoré je najkrajšie a najmocnejšie: Otče. On nás stále očakáva, aby nám otvoril bránu, ktorú nevidíme a povedal nám: synu!
Prosme Pána o milosť, aby nám všetkým dal múdrosť mať dôveru iba v Neho, nie vo veci, v ľudské sily, ale jedine v Neho! /pápež František